História mesta Vyborg v skratke

Základy hradu vo Vyborgu boli položené počas Tretej Švédskej križiacej výpravy v roku 1293 na príkaz Torkela Knutsona a mali chrániť dôležité obchodné miesto pred pokusmi o vpád, ktoré prichádzali z východu. Umiestnenie nebolo vybrané náhodne, zrúcaniny Karelskej pevnosti Švédi už poznali vďaka obchodným cestám. Hneď po jej obsadení začali Švédi s výstavbou nového kamenného hradu. Prvý útok z Novgorodu prišiel už v roku1294.

Nöteborgská zmluva z roku 1323 ustanovila mier a umožnila rozvoj Vyborgu. Už v roku 1300 sa začalo osídľovanie územia na juhovýchodnej strane hradu. Zastavané územie sa postupne rozrastalo a ľudia ho čoskoro začali nazývať mestom. Najstaršia zmienka o Vyborgu ako meste sa nachádza vo Vatikánskych archívoch z roku 1350, hoci vtedy ešte nemal mestské výsady.

Na začiatku 14. storočia získal Vyborg obchodné práva a v roku 1403 boli osídlenému územiu v okolí hradu udelené Erikom z Pomeránie mestské výsady.

Výsadná Vyborgská listina z 19. augusta 1403 v jej origináli od kráľa Erika XII.

Wy eric mz gudz nadh Swerikes danmarks norghes wendes oc godes konung hertugh j pomeren kunokt györöm thz mz thætte wart opne breff allom mannom swa the nu aere som the hær aepter kome scule at wy hafvom vnt oc gifuet ware borghere som bygge oc bo j war kijöpstadh wyborgh stadz raet aepter thy som stadz boghene j Upsalom wtwyser, Thv forbyuthom wy allom warom foghedom oc aembetzmanom oc allom androm aeho the haelzt aeren, at hindre thöm j naghre made haer amot Swa frampt the wyliu ware hylle hafue oc war hefnd fly Jn Euidenciam premissorum seeretum nostrum presentibus duximus appendendum Datum in castro nostro Wyborgh Anno dni m cd tertio dominica jnfra octauam assupcionis virginis gloriose.

Coat of arms older Coat of arms newer

Anglická verzia listiny: „My Erik, z vôle božej kráľ Švédska, Dánska, Nórska, Gótska a tiež Vojvoda z Pomeránie dávame na známosť otvoreným listom všetkým ľuďom ktorí sú a tiež tým, ktorí prídu po nás, že sme dali občanom, ktorí žijú a zdržiavajú sa v našom obchodnom centre Vyborgu mestské výsady podľa Uppsalskej listiny. Kvôli tomu rušíme všetkých našich zemepánov a hodnostárov a všetkých ostatných, ktokoľvek sú, aby sme tak zabránili ich konaniu, ktorým by odmietli našu láskavosť a nevyhli sa tak trestu. Ako záruku vyššie uvedeného prikladáme do tejto listiny našu pečať. Ustanovené na hrade Vyborg, roku pána 1403, v nedeľu nasledujúcu po Nanebovzatí panny Márie.“

Kostoly boli prvými dominujúcimi budovami Vyborgu v stredoveku. Výstavba kamennej katedrály začala v roku 1418, bola však zničená požiarom, ktorý v roku 1477 spustošil mesto. Stavba opátstva rádu Čiernych Mníchov začala na novom mieste v roku 1481, opátstva Sivých Mníchov pravdepodobne v roku 1455. V dvadsiatych rokoch 16. storočia boli kláštory zatvorené kvôli luteránskej reformácii, význam kostolov sa však nezmenšil.

Stavba kamenných múrov okolo mesta, blízko pobrežia začala v sedemdesiatych rokoch 15. storočia na príkaz Erika Axelssona Totta. Múry spájali oddelené pevnosti, z ktorých najznámejšou bolo opevnenie Svätého Andreja, kde sa 30. novembra 1495 odohrala slávna Vyborgská explózia. Správcom hradu bol vtedy Knut Posse. Na konci 15. a začiatkom 16. storočia bolo postavených niekoľko kamenných budov a mesto a v roku 1550 už bolo mesto takmer kompletne vybudované.

Map of Viipuri 1550

Hoci mesto nemalo stanovený plán ulíc, vytvorilo sa využiteľné (aj keď riedke a úzke) jadro. Väčšina ulíc bola dláždená a neskoršie vykopávky dokonca objavili jednoduchú kanalizačnú sieť. Severná strana sa nazývala Alakatu („Spodná ulica“) alebo Saksalaiskatu („Nemecká ulica“) a osídľovali ju bohatí nemeckí mešťania. Štátni úradníci sa zvykli usadiť pozdĺž cesty vedúcej z hradu. Najcentrálnejšia ulica umiestnená na najvyššom bode mesta bola Kuninkaankatu („Kráľovská ulica“) alebo Yläkatu („Vrchná ulica“) a v jej blízkosti sa nachádzala radnica. Krížom viedla Ristikatu („Krížna ulica“) smerom od radnice k prístavu. Najbližšia ulica pri prístave sa nazývala Eleläkatu („Južná ulica“). V južných častiach boli budovy, ktoré slúžili prístavu: sklady a remeselnícke a kováčske dielne. Mólo bolo samostatnou konštrukciou mimo mestských hradieb a meralo približne 100-150 metrov.

Osídlenie sa roztiahlo aj za hradby, hlavne na západ, z bezpečnostných dôvodov. Obchod vo Vyborgu zabezpečovali Nemci, Švédi a Holanďania, ktorí mali dobré obchodné spojenia so strednou Európou. Najdôležitejšími dovážanými komoditami boli šaty, soľ, korenie a ďalšie predmety nedostupné v severných zemepisných šírkach. Vyvážali sa prevažne kožušiny, decht, produkty z masla, tulení olej a sušené ryby. V meste neboli žiadne priemyselné závody, avšak v okolí sa nachádzali mlyny, píly a tehelne, postavené pri bystrinách a ďalších potokoch. Vďaka ich obchodnej aktivite sa v meste vytvorilo viacero cechových domov a vínnych skladov, v ktorých obchodníci prichádzajúci do Vyborgu radi zaháňali svoj smäd. Zvyčajne sa bary, pivárne a mestské brány zatvárali o 9. hodine večer, po ktorej sa noční strážcovia prechádzali v tmavých uličkách aby schladili nočných pijanov. V tomto ohľade sa životný štýl mesta za ďalšie storočia príliš nezmenil.

Kvôli rozvoju vojenského priemyslu, hlavne po tom čo sa pušný prach a delostrelectvo stalo bežným, začala v roku 1547 výstavba novej pevnosti, na príkaz Gustáva I. Švédskeho. Táto Karjapihan torni („Obrovská veža“) alebo aj Kruhová veža bola postavená ako samostatná budova za mestskými hradbami na juhovýchodnom konci Saksalaiskatu (Nemeckej ulice), a dokončená bola v roku 1550. Skoro po jej dokončení sa zistilo, že mesto zúfalo potrebuje nové parcely a že múry postavené na obranu mesta už nespĺňajú požiadavky na ktoré boli navrhnuté.

V roku 1562 poslal kráľ Erik XIV. do Vyborgu svojho hlavného architekta Andersa Målareho. Jeho úlohou bolo navrhnúť nové hradné múry a tiež nový územný plán mesta. Múry boli napojené na kruhovú vežu a v ich rohoch boli postavené pevnosti. Tieto Sarvilinnoitukset („Rohové pevnosti“) boli nazývané hradbami Äyräpää a Pantsarlahti. Nové opevnenia a pozemkové rozdelenie boli dokončené koncom 80. rokov 16. storočia a táto nová časť mesta dostala názov Valli („Val“). Celkovo v nej bolo 182 pozemkov. Vyborg tak mal novú štvrť založenú na územnom pláne mesta, prvú takéhoto druhu vo Fínsku. Ničivé požiare okolo roku 1620 v starom meste si vynútili ďalšie opätovné preskúmanie mestského plánu a ďalších predpisov. V starom, neplánovanom meste umožnili poškodené komíny, zanedbané dvory, a úzke ulice rozšírenie ohňa do celého mesta. V husto osídlenom meste začali po požiaroch obyvatelia svoje domy obnovovať a vtedy zasiahli úrady.

V roku 1683 prišiel do mesta hlavný guvernér Per Brahe. Rozhodol o tom, že pre starú časť Vyborgu musí byť vypracovaný nový plán s rovnými ulicami a pravouhlými pozemkami. Ulice potrebovali tiež dostať svoje oficiálne názvy. Na príkaz Pera Braheho bol do Vyborgu poslaný prvý Štokholmský mestský technik Anders Tortesson, ktorý dostal za úlohu tento plán nakresliť. Plán nebral do úvahy existujúce budovy, na svojom pôvodnom mieste smeli zostať iba oba kostoly a Piispantalo („Biskupský dom“). Aj to dokazuje významné postavenie kostolov v stredoveku. Plán sa začal uskutočňovať v 40. rokoch 17. storočia a bol implementovaný po častiach, mestu dal formu a rámec, ktorý sa zachoval až do roku 1860.

V roku 1710 dobyli Vyborg vojaci cisára Petra Veľkého a mesto bolo pripojené k Ruskému cárstvu ako jeho územie. Rusi ho ovládali až do roku 1809, keď dobyli celé Fínsko. V roku 1809 bolo založené autonómne Fínske Veľkovojvodstvo, do ktorého bolo začlenené územie Vyborgu, zvané aj „staré Fínsko“ v roku 1812.

V 40. a 50. rokoch 19. storočia starší obyvatelia Vyborgu často žiadali od Petra Veľkého povolenie na likvidáciu poškodených mestských hradieb postavených v 16. storočí, pretože Vyborg už nebol významnou vojenskou pevnosťou ako v predchádzajúcich storočiach. Mesto malo asi 450 metrovú šírku a bolo asi 700 metrov dlhé a zúfalo potrebovalo nové priestory na stavebné pozemky, keďže bolo úplne preplnené.

Tlaky na likvidáciu hradieb boli ešte zosilnené vďaka stavbe kanálu Saimaa a myšlienkami o možnom železničnom prepojení Helsinky – Vyborg – Petrohrad.

Map of Viipuri 1860

Príchod Krymskej vojny v roku 1854 však zmenil situáciu. Po skončení vojny v roku 1856 si vojenskí velitelia veľmi rýchlo všimli, že hradby a opevnenia sa stali zastaranými a už neslúžili svojmu účelu. Boli v zlom stave a čiastočne zrútené, pretože o nich nebolo riadne postarané. Obyvatelia používali ich terasy ako roľnícke políčka a ich povrchy a dutiny boli skvelými miestami na pašu pre ovce a kozy. Možnože staré legendy o Vyborgských kozách a hrádzach pochádzajú práve z tohto obdobia. Velitelia rozhodli, že nové opevnenie sa postaví v Patterinmäki („Baterkový kopec“). Toto sa udialo do roku 1870.

Dokončenie kanálu Saimaa v roku 1856 spolu s železničným spojením vybudovaným 60. rokoch 18. storočia mali na život vo Vyborgu veľký dopad. Cisárskym dekrétom boli staré hradby zo 16. storočia začlenené do majetku mesta. Koruna svätej Anny, alebo pevnosť Siikaniemi (postavená v polovici 18. storočia) však zostala v správe vojenských úradov a jej zničenie nebolo povolené.

Nový plán mesta nakreslený inžinierom Berndt Otto Nymalmom bol prijatý v roku 1861, po ktorom rýchlo začala likvidácia starých mestských hradieb. Zastavané územie mesta sa šesťnásobne zväčšilo.

Nové hlavné ulice Torkkelinkatu („Torkkelova ulica“) a Aleksanterinkatu („Alexandrova ulica“) boli dokončené v roku 1880 a posledné časti hradieb boli zničené koncom 80. rokov 19. storočia. Dnes už minulé storočia pripomína iba hradba pri zálive Pantsarlahti a múry, ktoré ho obklopovali.

V rámci pripravovaného rozšírenia prístavu bola však nakoniec okolo roku 1910 zbúraná aj juhozápadná časť hradby pri Pantsarlahti

Stavebná činnosť vo Vyborgu bola veľmi aktívna od začiatku 90. rokov 19. storočia až po začiatok prvej svetovej vojny v roku 1914. Ťažké obdobie vojny totiž výstavbu pribrzdilo.

Hneď na začiatku obdobia samostatnosti bol založený úrad mestského architekta a v roku 1918 bol na túto pozíciu zvolený Otto-livari Meurman. Mal za úlohu naplánovať rozsiahle oblasti pripojené k Vyborgu, ktoré zahŕňali východný a južné časti Patterinmäki (pripojené v roku 1924 resp. 1928) a tiež oblasti na severe ako Karelská Imatra (1924). Západné oblasti Sorvali, Saunalahti, Hiekka, Pikiruukki a Tienhaara nepatrili k mestu až do roku 1933. K Vyborgu bol v roku 1933 pripojený aj samostatný ostrov Uuras, na ktorom sa budoval nový, tzv. veľký prístav. Všetko to boli staré obytné oblasti bez stavebných plánov a mestskej infraštruktúry.

Pracovná sféra nového mestského architekta bola veľmi široká a náročná. Bol však schopný rýchlo naprojektovať náčrt nových oblastí, najrýchlejšie bol napríklad vyriešený plán pre časť Havi. Všetky nové oblasti boli nakoniec naprojektované do roku 1935. Najväčšiu starosť pre Otta-I. Neurmana predstavovala oblasť dopravy, pretože si uvedomoval problémy, ktoré tvorila zvyšujúca sa automobilová prevádzka, ktorá si vyžadovala prípravu hlavných dopravných ťahov.

Obdobie prestavby sa začalo v polovici 20. rokov 20. storočia, keď začali na základe plánov vznikať sídla v nových oblastiach vyčlenených pre rodinné domy. Nové budovy boli postavené aj v centre, patrili medzi ne napríklad aj kancelárie Karjalan sanomat („Noviny Karjala“), Viipurin Suomalainen Säästöpankki („Fínska sporiteľňa Vyborg“), Viljelys („Sady“), cirkevné rezidencie a množstvo obytných domov v Kullervonkatu („Kullervova ulica“), Suonionkatu („Suonivova ulica), Pellervonkatu („Pellervova ulica“) a ďalšie.

Pri vykopávaní základov nových Vyborgských budov, či pri budovaní nových infraštruktúr pre rozvod vody, elektriny a pri výstavbe kanalizácie sa často narazilo na časti starých budov, pivníc a hrobov. Tieto pozostatky sa niekedy objavili aj pri prudkých dažďoch. Stalo sa to aj pri výstavbe skladu cukru pre spoločnosť Hackmann a spol. v bloku medzi Karjaportinkatu a Pohjoisvalli („Severná hrádza“). Stavbári narazili na skupinu komôr a klenutých tehlových pivníc, v južnej časti bloku bol dokonca starý cintorín, ktorý patril opátstvu Sivých mníchov. Architekt skladu, Uno Ullberg po ich náleze kontaktoval Úrad pre archeologické pamiatky, ktorý vyslal do mesta na prieskum vykopávok archeológa Hj. Appelegren-Kivivala. Objavená bola napríklad strieborná lyžica s erbom rodín Tott a Kurck, ktorá bola nakoniec napriek nevôli obyvateľov Vyborgu pre prevezená do zbierky Národného múzea. Ullbeg neskôr nakreslil rekonštrukciu starých budov.

Objav takýchto pamiatok inšpiroval Vyborgských architektov, ktorí sa zhodli na tom, že by mali byť nafotené a zrekonštruované. Nápad vyvinuli architekti Bernhard O.G. Frazer a Otto-I. Meurman, ktorí navrhli aj zriadiť funkciu pre ich sledovanie. Výsledkom bol list od Úradu pre archeologické pamiatky pre Vyborgskú mestskú radu v roku 1926, v ktorom navrhli mestu, aby zriadilo stráž a zaistilo, aby boli relikvie chránené a dostupné pre vedecké účely. Záležitosť bola prerokovaná v mestskej rade 15. marca 1927 a nakoniec bola prijatá. Rada vyhradila 6000 fínskych mariek na zamestnanie stráže, ďalších 12 000 fínskych mariek bolo vyhradených pre nasledujúce dva roky. Rozhodnutie o 11 dní neskôr prijal archeologický úrad a 1. júna na funkciu vedúceho stráže nominoval Otta-I. Meurmana. Po obdržaní finančného príspevku sa začalo fotenie, meranie a modelovanie stredovekých kamenných budov. Náčrty boli nakreslené v dvoch kópiách, jedna z nich bola poslaná na Úrad pre archeologické pamiatky do Helsínk, druhá sa dostala do Vyborgského múzea, neskôr však bola zničená pri požiari múzea v posledný deň Zimnej vojny, 13. marca 1940. Celkovo bolo nakreslených 30 náčrtov kamenných pivníc, hradných brán a ďalších budov. Zaujímavý objav vznikol v južnej časti ostrova, na ktorej leží Vyborgský hrad, kde ležali ruiny starej veže Suutarintorni. Ich klenuté priechody a brány boli čiastočne zachované. Najnižšie poschodie bolo 7 metrov pod povrchom ostrova. Otváral sa z neho úzky priechod do zátoky medzi hradom a mestom. Jeden zo vedúcich stavebného úradu mesta povedal, že keď sa v zátoke v 20. rokoch kopalo, našla sa časť tehlovej steny (čo mohol byť druhý koniec tunela, ktorý bol pravdepodobne podvodným spojením medzi hradom a mestom). Podobný vstup neskôr objavili Rusi v prízemí jedného z domov v 80. rokoch).

Najväčšie investície Vyborgu boli zamerané na komunálnu infraštruktúru nových predmestí a rozšírenie prístavu. Vysokú investíciu si vyžiadala aj modernizácia mestského divadla postaveného v roku 1834.

Rozsiahle práce prebehli na výstavbe električkovej trate vo východných predmestiach Suurkatu („Veľká ulica“), Valtakatu („Pánska ulica“), Kannaksentie („Úzka cesta“) a Kannaksenkatu („Úzka ulica“). Výstavba novej, širokej Suurkatu bola rozsiahlym projektom sama o sebe. Uuras a prístav vybudovaný v roku 1926 vytvoril rozsiahlu prístavnú sieť. Do Vyborgského prístavu bolo z juhovýchodu postavené aj nové železničné spojenie, dokončené v roku 1925. Začiatkom 30 rokov 20 storočia prišlo obdobie veľkej svetovej krízy, mesto však budovalo nové komunálne nemocnice, domy, školy, odborné školy, vodojem, autobusovú stanicu (prvú vo Fínsku), umeleckú školu a regionálne archívne múzeum. Renovovaná bola reštaurácia Espilä a veľká rekonštrukcia bola uskutočnená aj na radnici. Vybudovaná bola aj vojenská nemocnica, diakonské centrum a budova okresného úradu. Po konci krízy sa objem výstavby ešte zvýšil. Značne bol rozšírený prístav a mesto vybudovalo knižnicu, novú ženskú nemocnicu, letné divadlo pre 2000 divákov, odbornú školu, priemyselnú a drevársku školu, nový cestný most do Papuly a tiež centrálny športový areál (s krytou tribúnou pre 3000 ľudí a ďalšími nekrytými miestami, celkový počet sedadiel bol 5500 a boli obklopené miestami na státie pre 10 000 ľudí). Počas tohto významného obdobia výstavby vzniklo tiež viacero malých parkov.

V rámci podpory obchodu a priemyslu boli tiež postavené veľkoobchody pre Oy Savo-Karjala, SOK (družstevný maloobchod), mlyn a pekáreň, kancelárie a sklady pre veľkoobchod OTK a potravinový závod Hankkija.

V predmestiach bolo postavených veľa domov, čo viedlo k vzniku nových služobných a obchodných domov a tiež verejných sáun, rozličných maloobchodov, obytných domových centier vo východnej Tuokole a ďalších. Od roku 1935 do roku 1938 bolo v centre postavených viac ako10 bytových domov a viacero ich bolo zrekonštruovaných, inštalované bolo centrálne kúrenie. Mesto snívalo o veľkej budúcnosti.

Rok 1939 bol vítaný s veľkými očakávaniami. Výrazný vzrast príjmov z vývozu sa neprejavil iba na zvýšenej kúpnej sile obyvateľstva, ale aj na ekonomike mesta. V toku 1936 bol novým mestským architektom menovaný Ragnar Ypyä a začal pracovať na nových školských budovách, načrtol tiež budúci športový palác a koncertnú halu. Realizácia týchto budov však bola prerušená Zimnou vojnou.

Nový, mladší architekt Olavi Laisaari bol dosadený na miesto mestského architekta po tom, čo Otto I.Meurman prijal miesto profesora mestského plánovania na Helsinskej technickej univerzite. Laisaari sa venoval hlavne dopravným opatreniam, ktoré zahŕňali pokračovanie prác na novej železničnej trati, ktoré začali v roku 1938 a tiež projektovanie novej hlavnej ulice smerujúcej na západ. Rapídne zvýšenie počtu áut prinútilo Laisaariho sústrediť sa na úzkoprofilové cesty. Cesty okolo Vyborgu sa nakoniec počas druhej polovice 30. rokov výrazne obnovili.

Električková trať vedená elektrickými stĺpmi bola odstránená z Torkkelinkatu a Karjalankatu v rokoch 1938 a 1939, pretože bola pre dopravu príliš nebezpečná. Pred Zimnou vojnou bolo tiež v mnohých uliciach vylepšené verejné osvetlenie.

Výstavba výrazne vzrástla v roku 1939. Postavené boli nové domy v centre a vznikli aj obchodné domy. Na jeseň začalo spotrebné družstvo Torkelli so stavbou svojich nových obchodných priestorov v Torkkelinkatu, spotrebné družstvo Vyborg si zase kúpilo tri pozemky na roho Vaasankatu a Torkkelinkatu za účelom vybudovania veľkého obchodného centra. Začalo sa aj s kreslením náčrtov, ale nakoniec všetko zostalo iba plánom. Poisťovne Karjala a Ilmarinen začali stavať novú 10 poschodovú centrálu na Kannasenkatu a 130 metrov dlhý centrálny sklad firmy Starckjohann & Co sa výrazne rozširoval na Havinkatu. Karjalan Sähkö Oy (Karelské elektrárne) tiež začali so stavbou novej továrne na Suonionkatu, ale práce museli byt ukončené už po dostavaní druhého poschodia, v októbri 1939. Hotel Andrea rozšíril svoju budovu, keďže blížiace sa Olympijské hry v roku 1940 mali priniesť do Vyborgu futbalové zápasy.

V roku 1939 za začala aj stavba základnej školy Jaakka Juteiniho pre 1000 žiakov. Budova dosiahla svoju plánovanú výšku v Septembri, stavba však musela byt o mesiac neskôr pozastavená.

Postavených bolo aj viacero obytných domov, hlavne v mestskej štvrti Pantasarlahti. V najlepšom prípade sa naraz stavalo až na 10 pozemkoch. Navyše na výstavbu čakali ešte ďalšie 2 staveniská, ktoré už mali stavebné povolenie.

Začiatok II. Svetovej vojny v Septembri spomalil lodnú dopravu, keďže Baltické more sa premenilo na vojnové bojisko. Export do zahraničia bol prerušený a napríklad získanie tekutých palív sa stalo omnoho náročnejším. Mobilizácia, ktorá začala v Októbri spomalila stavebné práce a tiež začiatok stavby nových budov. Ďalším faktorom spomaľujúcim výstavbu bolo zhabanie nákladných automobilov pre účely obranných síl. Palivo bolo tiež iba na prídel. Z rovnakých dôvodov utíchli aj architektonické a stavebné úrady, keďže ich zamestnanci boli naverbovaní.

Rokovania, ktoré začali v októbri Moskve prinútili množstvo ľudí z Vyborgu zamyslieť sa. Niektoré podniky presunuli svoje sklady do stredného Fínska, menej potrebný materiál bol tiež presunutý do bezpečia. Väčšina obyvateľov však verila, že vojna nevypukne.

Svet sa zrútil 30. novembra 1939, keď Sovietske vzdušné sily napadli Fínske mestá a Červená armáda v ten istý deň prekročila hranice bez vyhlásenia vojny. Vojna teda vypukla a život vo Vyborgu sa spomalil, keďže ľudia sa sťahovali z mesta kvôli sústavnému nebezpečenstvu, ktoré predstavovali vzdušné útoky. V polovici februára už bolo mesto úplne bez obyvateľov a všetky jeho činnosti boli pozastavené. Front sa s pokračujúcimi vojenskými operáciami blížil k Vyborgu, posledné boje prebehli vo východných predmestiach a vo východných a južných častiach Patterinmäki, kde sa frontová línia okolo obeda, 13. marca 1940 zastavila.

12. marca 1940 bola v Moskve podpísaná mierová zmluva, ktorá prinútila Fínsko vzdať sa v prospech Sovietskeho zväzu Karélie, vrátane Vyborgu a oblastí severne od Ladožského jazera. Fínsko stratilo 10% svojho územia a 12% obyvateľstva muselo opustiť svoje domovy.

Fínsky Vyborg sa 86 000 obyvateľmi prestal existovať.

Juha Lankinen, 2. januára 2007